Scéna.cz 

Pražské jaro 2006

Po minulé dni sme mohli byť svedkami dvoch mimoriadnych vokálnych recitálov, oboch uvedených v rámci Pražskej jari, aj keď jeden z nich organizačne zaštítený Národným divadlom. V ňom vystupovala v dňoch 14. a 16. 5. Magdalena Kožená (autor state bol prítomný 16. 5.). V Rudolfine sa potom 17.5. predstavila iná slávna mezzosopranistka, Bernarda Finková.
Magdalena Kožená mala pôvodne účinkovať v ohlasovanej inscenácii Národného divadla Pelléas et Mélisande, z ktorej bohužiaľ z technických príčin zišlo. Program tvoril pestrú (a hádam aj trochu nesúrodú) zmes vokálno-inštrumentálnych, ako aj rýdzo inštrumentálnych čísel od Mozarta cez Ravela až po svetovú premiéru novej kantáty Zdeňka Lukáša. Spolu so speváčkou sa v najlepšom svetle blysla aj Pražská komorná filharmónia a dirigent Michel Swierczewski, či už znamenitým prevedením Náhrobku Couperinovho od Ravela alebo, a to predovšetkým, celkom mimoriadnym, expresívnym a vzrušujúcim interpretačným výkonom Mozartovej 35. (Haffnerovej) symfónie. Ľutujem len toho, že bolo vynechané Andante a nemohol som si ju vychutnať celú. Priznám sa, že mi je tento spôsob hry bližší než chladná dokonalosť Berlínskych filharmonikov, ktorá len prednedávnom udivovala pri hosťovaní v Stavovskom divadle. Zdeněk Lukáš je typ umelca, ktorému vek nebráni tvorbe mimoriadnych diel. Nazdávam sa, že už dnes tvorí časť jeho diela pevnú súčasť českého hudobného dedičstva 20. storočia (duchovná tvorba, pozoruhodný violončelový koncert...). Netrúfam si však odhadnúť, či sa do tejto klenotnice zaradí i Triumf smrti na text Francesca Petrarcy – mne sa aspoň vidí, že je akosi anachronický, konzervatívny a nepríliš objavný, myšlienkovo skôr ukotvený kdesi v polovici minulého storočia (akokoľvek je dielom majstrovským), slovom, nie moja šálka čaju. Čo sa týka samotnej speváčky, zdá sa mi, že jej utorkový výkon nemal obvyklý mimoriadny štandard, aký u Koženej poznáme – všeobecne dobrý výkon však prekonala v árii Sexta z Mozartovej korunovačnej opery La clemenza di Tito; tu som zase videl uvoľnenie, brilantné zaobchádzanie a starostlivé dávkovanie primeraného dramatizmu, načasované pointy, ba čo viac, s oduševneným dirigentom udržujúcim orchester aj speváčku v správne svižnom tempe.

Bernarda Finková sa predstavila síce v komornejších rozmeroch, no ak mám súdiť, v lepšom svetle. Už zvolený program napovedá mnohé o umelkyni slovinského pôvodu narodenej v Argentíne, ktorá je svojim srdcom doma rovnako tam ako napríklad aj v Prahe, kde istý čas žila. Prvú polovicu večera tvorilo Dvořákovo dielo. Spočiatku vystupovala speváčka s akýmsi ostychom, či nervozitou, čo sa odrazilo na interpretácii Písní milostných. Pomerne umelý, bezvýrazný dojem naprávala postupne, potrebného citu však predsa len niektorým piesňam dodala (Kol domu se teď potácím, Nad krajem vévodí lehký spánek, Zde v lese u potoka já stojím sám a sám). Svoj vrodený temperament mohla väčšmi využiť v rozmanitých polohách cyklu V národním tónu. V druhej časti uviedla speváčka piesne slovinských a argentínskych skladateľov 20. storočia. Tu už nebola limitovaná jazykovými prekážkami a jej celkový prejav zdal sa byť sebavedomejší, pevnejší. Fantastický dojem zanechala rozjímavá Uspávanka Josipa Pavčiča a nežná Prvá jar Marijana Lipovšeka. Vrchol večera tvorila argentínska tvorba, v ktorej sa Finková cíti zjavne ako doma a dokáže ju podať s patričnou výrazovou variabilitou a nuansami. Spomedzi skladateľov vynikol osobitým stvárnením Carlos Lopez Buchardo či Floro Manuel Ugarte. Načim ešte dodať, že v mozartovskom prídavku (Fialka) speváčka predviedla nezvyčajné pochopenie pre túto hudbu, až zamrzelo, že ho na programe nebolo viac. Celý večer citlivo rámoval presnou, jemnou hrou klavirista Anthony Spiri.