Scéna.cz 

Franco Alfano v českej premiére

Do všeobecného marazmu, v akom sa roky nachádza väčšina slovenských a českých divadiel len z času na čas zasvieti svetlo – najčastejšie z Ostravy. V opere Národního divadla moravskoslezského akoby nepanovali obvyklé maniere, nechuť k akejkoľvek tvorivej práci, všedné rutinérstvo, nezáujem, apatia. V Ostrave nemusia publikum presviedčať povrchným recyklovaním „zaručených“ operných hitov, čo naozaj nie je liek na návštevnosť (ako sa niektorí intendanti nazdávajú), ale predovšetkým kvalitou. Dôsledne tu dbajú o akceptovateňú úroveň hudobnej interpretácie, ale aj o chytré divadlo, ktoré sa dá zjavne robiť aj s menej peniazmi. Koľko by sa tu len mohli naučiť šéfovia oblastných divadiel! Popri chvále treba však zároveň dodať, že posledná premiéra NDM nespĺňa tunajší štandard po všetkých stránkach.

Cyrano de Bergerac Franca Alfana je titul, ktorý sa možno časom väčšmi presadí aj u nás, hoci po svojej premiére v roku 1936 bol znovu objavený až 21. storočím. Obzvlášť po inscenácii Metropolitnej opery (Francesca Zambellová, 2005) sa s Alfanom „roztrhlo vrece“. Je to huba uchu lahodná, v ktorej autor nezaprie Pucciniho, je to ale aj hudba často povrchná, sentimentálna a melodramatická a ak si uvedomíme rok premiéry, tiež značne anachronická. Predsalen však môže znamenať toľko žiadané osvieženie ohraného repertoáru. Ani činohra si predsa nevystačí so Shakespearom a Molièrom!

Cyrano je tiež titul náročný svojou výpravnosťou po technickej stránke, preto sa v Ostrave rozhodli pre koprodukciu s Badisches Staatstheater Karlsruhe. Koprodukciu s nemeckými divadlami obvykle vítam ako užitočný spôsob k „importu“ súčasného divadelného myslenia, v tomto ohľade ale voľba sklamala, pretože Achim Thorwald je všetko možné len nie dobrý režisér. Jeho réžia pripomínala svojou približnosťou a bezduchým aranžovaním mnohé práce tuzemských režisérov. Nikto nečakal, že sa Cyrano bude hrať inak, než ako historicko-realistické divadlo (aj keď by som bol vďačný za každého ambiciózneho tvorcu!), lenže Thorwald nebol schopný remeselne zrealizovať ani najbanálnejšie požiadavky kladené na scénické dielo. Na javisku si nechal postaviť monštrózne schodisko a interiér klasicistického paláca, čím zastaval väčšiu časť už aj tak malého javiska Divadla Antonína Dvořáka, ale najmä nedovolil akékoľvek prestavby. Na schodisku sa odohrá aj predstavenie v Burgundskom paláci, obraz v Ragueneauovej kuchyni, balkónová scéna, zákopová vojna, či kláštor. Nezmysel non plus ultra, ktorý nemá čo robiť s divadelnou imagináciou. Jediným charakterizačným prostriedkom sa stávajú rekvizity, ako napr. kašírovaná briezka. Vzhľadom na nepremenlivú scénu o to viac zarážali siahodlhé hlučné prestavby retardujúce predstavenie. Šokovalo ma, že sa pod túto scénografiu môže podpísať Christian Floeren, ktorý sa podieľal na vynikajúcom Kráľovi Kandaulovi (Christine Mielitzová, Salzburg 2002) alebo Mŕtvom meste (Andreas Geier, Brno – Karlsruhe 2002).

Chvalabohu inscenáciu vyšvihol Oliver Dohnányi, ktorému sa podarilo doviesť orchester k vynikajúcemu (v 3. a 4. dejstve menej sústrednému) výkonu, výrazne nad bežnou úrovňou tunajšieho telesa. Hodnotná je predovšetkým spevácka intepretácia – Gianluca Zampieri sa v titulnej roli našiel a ťažko mu niečo vytknúť (hádam len nervóznejší výkon v 1. dejstve, či miestami ostrejšie výšky). Okrem spevu ale ponúkol aj hlboký ponor do tragickej postavy nepochybne porovnateľný s činoherným stvárnením. Cristiano Olivieri (hádam v českom debute) ako Kristián síce nemá tak pekný timbre, je ale technicky presvedčivý. Ústrednú trojicu dotvárala istým sopránom Eva Dřízgová-Jirušová (Roxana). Zážitok sa napokon konal.
Písané z prvej premiéry 21. 4. 2007.