Scéna.cz 

V Mníchove je antika v kurze

Dve reprezentatívne mníchovské činoherné divadlá – Münchner Kammerspiele a Bayerisches Staatsschauspiel – siahajú k antickým textom pomerne často. Vlastne by to nemalo byť také prekvapujúce, keďže starogrécka dramatika tvorí, ako radi vravíme, základ európskej divadelnej kultúry. V porovnaní s repertoárom slovenských a českých divadiel je však nepomer viac než zjavný; v posledných dvoch sezónach sa v Mníchove hral nielen Vládca Oidipus, Antigona či Medea, ale aj menej frekventované hry ako Aias, Filoktetes alebo Bakchantky. Pozoruhodné pritom je, že všetky tieto inscenácie majú čosi spoločné – predovšetkým v Nemecku neslýchanú vernosť textovej predlohe, vyznačujúcu sa minimom škrtov a vôbec žiadnym dopisovaním! Na dvoch inscenáciách Bavorskej štátnej činohry – Bakchantkách a Medee – sa pokúsim sprostredkovať dva možné prístupy moderného inscenátora k antickej dráme.

Bakchantky mali premiéru 11. októbra 2005 (autor videl reprízu 5. novembra 2006) v réžii intendanta Bavorského štátneho divadla (ku ktorému patrí aj spomenutá činoherná scéna) Dietera Dorna a v tejto sezóne sú uvádzané popri inom euripidovskom titule, Medey, ktorá mala premiéru 23. novembra 2006 v réžii Tiny Lanikovej. Okrem vyššie spomenutej „pietnej“ dramaturgie, majú obe inscenácie spoločné aj niektoré princípy výtvarného riešenia (prázdný priestor takmer bez rekvizít, súčasné artefakty, historicky neutrálne kostýmy, svetelná réžia postavená na chromatických kontrastoch) a princípy expresvíneho herectva prelínané epickým autokomentárom (v tomto prípade dané pravdaže samotným textom, ktorý túto funkciu určuje zboru), čo však nie sú len atribúty špecifické, ale často spoločné i súčasnému nemeckému divadlu ako celku.

Dieter Dorn poňal Bakchantky ako apokalyptickú drámu o zániku jednoho spoločenstva, či lepšie povedané civilizácie. Na scénu umiestňuje Pentheov palác, z ktorého diváci spočiatku vidia len trónnu sieň, až postupne sú odhaľované ďalšie zákutia postupne sa rozpadajúceho sídla. Mladý Penteus (presný Jens Harzer) s ulízanými vlasmi v hnedých čižmách, nedokáže tomuto procesu zabrániť ani smiešným prelepovaním dier v strope žltou bezpečnostnou páskou. Penteus nemá príliš režisérových sympatií, je zobrazený ako odporné stelesnenie sebaistého diktátora, ktorému sa pod rukami rozpadáva moc kvôli sérii chybných krokov (postavu Pentea akoby bol Euripides opísal od svojho staršieho kolegu Sofokla). Konečnému rozpadu kraľuje bakchická anarchia a pološialená Agaué, vyťahujúca z plastového vreca skrvavené údy svojho syna.

Podobne zreteľný autorský názor na dielo sa žiaľ nepodarilo artikulovať Tine Lanikovej. Jej Medea (s nasadením hraná subtílnou a melancholickou Stephanie Leueovou) je vonkajškovo tiež súčasná, je vášnivá „ako sa patrí“, ale rozkódovanie zložitých situácií a predovšetkým toho prečo sa žena rozhodne k neľudskej vražde neponúkne. Pritom autorka rozhodne patrí medzi popredných nemeckých režisérov, čo dokázala v mnohých dôvipne pointovaných a interpretovaných situáciách (napr. zbor koryntských žien hraný Barbarou Melzlovou ako televíznou žurnalistkou s obligátnym mikrofónom, sprostredkuvávajúcou krutú privátnu drámu „verejnosti“ či moment zvádzania Kreonta Medeou!). Celkovo ale Medea nedosiahla úrovne dôslednej Dornovej práce.